Na začiatku bol malý kaukazský ovčiak.
Psík rástol a ako je to zvykom u veľkých plemien, do pol roka bol veľký ako teľa.
Už ako ročný bol schopný ubrániť dom aj ľudí, ktorí mu boli "pridelení" (mimimálne sa tak tváril, ale radšej som to netestoval).
Po čase sa začal nudiť a tak narobil veľa dier do plotu, aby sa poobzeral po svete. Ťažko mu to bolo zazlievať, veď vo svojej domovine strážil stáda na rozľahlých územiach - nejaká záhrada je pre neho iba oddychová zóna.
Keďže sa to ale nepáčilo okolitým susedom, zaobstarali sme mu kamarátku - bernského salašníka. Čo z toho vzniklo? Šteniatka so vzácnou povahou rodinného psa a zároveň nekompromisného strážnika si môžete pozrieť v sekcii Šteňatá alebo vo fotogalérii (Fotoalbum).
Možno ešte k povahe psov (oboch): keďže máme dom pri hlavnej ceste, každá mačka, ktorú si zaobstaráme vždy raz nájde cestu von a potom "spácha samovraždu". Takže raz za jeden-dva roky musím priniesť novú mačku. Drvivá väčšina psov by ich poriadne ponaháňala - salašnícke psi sú ale iné - prinesiem mačku k ich nosom, oňuchajú ju, a ja ju bez problémov môžem pustiť "navoľno" do záhrady. Oba psi totiž strážia všetko čo patrí majiteľovi - vrátane domácich zvierat. A na to im stačí takéto zviera iba raz ukázať (zoznámiť ho s ním). Lepších psov nenájdete - viem čo hovorím.